Co kolem nas dnes roste a dříve rostlo
Moderators: melkel, Jura, Wothan, Kain, Rab, Begbie
-
Pampalíny
- Stálý přispěvatel
- Posts: 1814
- Joined: Thu 01. Jan, 1970 1:00
- Location: svobodné území Beskyd
- Contact:
vklad textu o moruši, to datum je asi vázáno k nejstarší evropské moruši tak sorry
3.3 HISTÓRIA A PÔVOD DRUHU
História moruše čiernej a jej príchod až na územie dnešného Slovenska je stále zahalený rúškom tajomstva. Predpokladá sa , že jej prapôvodným domovom je Blízky východ a to štáty Malej Ázie - Irán, Afganistan...
V publikácii Stromy (COOMBES, 1996) autor uvádza, že druh pochádza z ďalekého vý-chodu, čo s najväčšou pravdepodobnosťou nie je vôbec pravda. Zo svojej pravlasti sa dostala do Európy ešte v staroveku. Bola známa u Egypťanov, Rimanov a Grékov (STRELKA, 1998). Pravdepodobne prvou krajinou, kde sa začala intenzívne pestovať bolo Grécko. Bola tu obľú-bená vďaka chutným plodom a vynikajúcim liečivým vlastnostiam. Zmieňujú sa o nich výz-namní antickí literáti a filozofovia ako Horatius, Vergilius, Plinius a ďalší (GRIEVE, 1995).
Neskôr sa o jej šírenie pričinili starí Rimania. V tomto období moruša zažila skutočný rozmach, pretože Rimania ju rozširovali po celej Európe. Cez Alpy sa dostala do Nemecka, kde už v 5. storočí bolo známe morušové víno ako Moretum. Jej hlavnými rozširovateľmi boli mnísi, ktorí ju uvádzali ako liečivú rastlinu. V 8. storočí sa vyskytovala už aj na Britských ostrovoch, kde ju rozširovali tiež mnísi ako liek.
Doposiaľ nie je známe, ako sa tento druh dostal až na naše územie. Tradujú sa dve rôz-ne teórie:
Tá prvá je viac pravdepodobná a hovorí o tom, že ju na naše územie priniesli Rimania. Rímska introdukcia bola najvýznamnejšia v oblasti Malých Karpát, kam Rimania priniesli aj vínnu révu (Vitis vinifera). Túto teóriu posilňuje aj skutočnosť, že moruša je viazaná na vinohrady (často ju môžeme nájsť priamo vo vinohrade medzi radmi viniča) a jej ľudový názov je "viničná jahoda" alebo "viničná moruša" (BENČAŤ, 1996).
Druhá možnosť hovorí, že sa k nám dostala z Turecka. Jeden z jej ľudových názvov znie "turecká moruša". Podľa tohoto starého názvu by mohla pochádzať z Turecka a na Sloven-sko sa dostať počas tureckých nájazdov do Európy a na Slovensko v 16. - 17. storočí. Keďže vek najstarších stromov sa odhaduje na približne 500 rokov, musíme brať do úvahy aj takúto možnosť. Niektorí vedci vylučujú túto možnosť argumentujúc tým, že turecké ná-jazdy boli zamerané na plienenie a nie na introdukciu nových ovocných druhov. Tento problém zase vysvetľuje jedna stará povesť, ktorá hovorí, že keď Turci robili nájazdy, mali z domu nabalené morušové koláče a keď im z neho vypadlo semiačko, toto na jar vyklíčilo a vyrástol z neho stromček - malá moruša.
19
V súčasnosti nikto nevie, ako to naozaj bolo. Možno v skutočnosti sa k nám moruša dostala úplne inou cestou, ale tú nikto nepozná a nikto nevie, či vôbec nejaká iná možnosť existuje. Oficiálne sa uznáva, že k nám prišla prostredníctvom Rimanov.
Pri vykopávkach v Pompejach archeológovia objavili, že na znaku "Kultu býka" bola vyobrazená aj moruša čierna. Jej listy sa tiež našli na mozaike z "Kultu fauny". Schouw, ktorý písal v roku 1854 o rastlinstve Pompejí bol presvedčený, že Pompejania nepoznali morušu bielu. V tom období sa hodváb získaval z listov moruše čiernej, ale priadky morušové tu ešte neboli známe. Po prvý raz ich do Európy dal priniesť Justinián z Konstantinopolu, ktorý vlá-dol v rokoch 527 – 565 n. l. V Taliansku sa priadky morušové chovali na moruši čiernej až do roku 1434, kedy bola introdukovaná moruša biela. Tá sa vyznačuje jemnejšími listami a pos-kytuje priadkam lepšie podmienky (GRIEVE, 1995).
Podľa záznamov z rozličných historických prameňov bola moruša v minulosti ľuďmi viac oceňovaná, ako je tomu dnes. V španielskom kalendári Cordova z roku 961 je zmienka o príprave morušového sirupu (GRIEVE, 1995).
V Anglicku v Lyonskom dome v Brentforde môžeme nájsť niekoľko historicky cenných stromov introdukovaných v roku 1548 z Perzie. V roku 1608 James I. vydal edikt na po-vzbudenie kultivácie moruší, ale pokus o chov priadok bol neúspešný. Zrejme preto, že moru-še čierne neboli pestované správne, zatiaľ čo na moruši bielej priadky prosperovali. V zá-hrade Nového paláca v Stratforde nad Avonom, v rodnom meste Williama Shakespeare, sa nachádzal strom, ktorý v roku 1609 presadil William Shakespeare z morušovej záhrady Jame-sa I. a bol ospevovaný v mnohých poémach. Tento strom odstránil v roku 1752 majiteľ No-vého paláca Gastrell. O 10 rokov neskôr bola mestu udelená samostatnosť a dokumenty boli uzatvorené v skrinke z dreva tohoto stromu. Výhonok z tejto slávnej moruše bol vysadený v Shakespearovej záhrade. Ďalšieho potomka tohoto stromu možno nájsť v záhrade Hampton Courtu (GRIEVE, 1995).
3.3 HISTÓRIA A PÔVOD DRUHU
História moruše čiernej a jej príchod až na územie dnešného Slovenska je stále zahalený rúškom tajomstva. Predpokladá sa , že jej prapôvodným domovom je Blízky východ a to štáty Malej Ázie - Irán, Afganistan...
V publikácii Stromy (COOMBES, 1996) autor uvádza, že druh pochádza z ďalekého vý-chodu, čo s najväčšou pravdepodobnosťou nie je vôbec pravda. Zo svojej pravlasti sa dostala do Európy ešte v staroveku. Bola známa u Egypťanov, Rimanov a Grékov (STRELKA, 1998). Pravdepodobne prvou krajinou, kde sa začala intenzívne pestovať bolo Grécko. Bola tu obľú-bená vďaka chutným plodom a vynikajúcim liečivým vlastnostiam. Zmieňujú sa o nich výz-namní antickí literáti a filozofovia ako Horatius, Vergilius, Plinius a ďalší (GRIEVE, 1995).
Neskôr sa o jej šírenie pričinili starí Rimania. V tomto období moruša zažila skutočný rozmach, pretože Rimania ju rozširovali po celej Európe. Cez Alpy sa dostala do Nemecka, kde už v 5. storočí bolo známe morušové víno ako Moretum. Jej hlavnými rozširovateľmi boli mnísi, ktorí ju uvádzali ako liečivú rastlinu. V 8. storočí sa vyskytovala už aj na Britských ostrovoch, kde ju rozširovali tiež mnísi ako liek.
Doposiaľ nie je známe, ako sa tento druh dostal až na naše územie. Tradujú sa dve rôz-ne teórie:
Tá prvá je viac pravdepodobná a hovorí o tom, že ju na naše územie priniesli Rimania. Rímska introdukcia bola najvýznamnejšia v oblasti Malých Karpát, kam Rimania priniesli aj vínnu révu (Vitis vinifera). Túto teóriu posilňuje aj skutočnosť, že moruša je viazaná na vinohrady (často ju môžeme nájsť priamo vo vinohrade medzi radmi viniča) a jej ľudový názov je "viničná jahoda" alebo "viničná moruša" (BENČAŤ, 1996).
Druhá možnosť hovorí, že sa k nám dostala z Turecka. Jeden z jej ľudových názvov znie "turecká moruša". Podľa tohoto starého názvu by mohla pochádzať z Turecka a na Sloven-sko sa dostať počas tureckých nájazdov do Európy a na Slovensko v 16. - 17. storočí. Keďže vek najstarších stromov sa odhaduje na približne 500 rokov, musíme brať do úvahy aj takúto možnosť. Niektorí vedci vylučujú túto možnosť argumentujúc tým, že turecké ná-jazdy boli zamerané na plienenie a nie na introdukciu nových ovocných druhov. Tento problém zase vysvetľuje jedna stará povesť, ktorá hovorí, že keď Turci robili nájazdy, mali z domu nabalené morušové koláče a keď im z neho vypadlo semiačko, toto na jar vyklíčilo a vyrástol z neho stromček - malá moruša.
19
V súčasnosti nikto nevie, ako to naozaj bolo. Možno v skutočnosti sa k nám moruša dostala úplne inou cestou, ale tú nikto nepozná a nikto nevie, či vôbec nejaká iná možnosť existuje. Oficiálne sa uznáva, že k nám prišla prostredníctvom Rimanov.
Pri vykopávkach v Pompejach archeológovia objavili, že na znaku "Kultu býka" bola vyobrazená aj moruša čierna. Jej listy sa tiež našli na mozaike z "Kultu fauny". Schouw, ktorý písal v roku 1854 o rastlinstve Pompejí bol presvedčený, že Pompejania nepoznali morušu bielu. V tom období sa hodváb získaval z listov moruše čiernej, ale priadky morušové tu ešte neboli známe. Po prvý raz ich do Európy dal priniesť Justinián z Konstantinopolu, ktorý vlá-dol v rokoch 527 – 565 n. l. V Taliansku sa priadky morušové chovali na moruši čiernej až do roku 1434, kedy bola introdukovaná moruša biela. Tá sa vyznačuje jemnejšími listami a pos-kytuje priadkam lepšie podmienky (GRIEVE, 1995).
Podľa záznamov z rozličných historických prameňov bola moruša v minulosti ľuďmi viac oceňovaná, ako je tomu dnes. V španielskom kalendári Cordova z roku 961 je zmienka o príprave morušového sirupu (GRIEVE, 1995).
V Anglicku v Lyonskom dome v Brentforde môžeme nájsť niekoľko historicky cenných stromov introdukovaných v roku 1548 z Perzie. V roku 1608 James I. vydal edikt na po-vzbudenie kultivácie moruší, ale pokus o chov priadok bol neúspešný. Zrejme preto, že moru-še čierne neboli pestované správne, zatiaľ čo na moruši bielej priadky prosperovali. V zá-hrade Nového paláca v Stratforde nad Avonom, v rodnom meste Williama Shakespeare, sa nachádzal strom, ktorý v roku 1609 presadil William Shakespeare z morušovej záhrady Jame-sa I. a bol ospevovaný v mnohých poémach. Tento strom odstránil v roku 1752 majiteľ No-vého paláca Gastrell. O 10 rokov neskôr bola mestu udelená samostatnosť a dokumenty boli uzatvorené v skrinke z dreva tohoto stromu. Výhonok z tejto slávnej moruše bol vysadený v Shakespearovej záhrade. Ďalšieho potomka tohoto stromu možno nájsť v záhrade Hampton Courtu (GRIEVE, 1995).
-
Pampalíny
- Stálý přispěvatel
- Posts: 1814
- Joined: Thu 01. Jan, 1970 1:00
- Location: svobodné území Beskyd
- Contact:
Řešilo se tu v minulosti klokočí, takže jen poznámka - pro ty kteří nebyli v Mikulčicích - mají tam v muzeu nález semene klokočí z doby Velké Moravy.
vladyka Křesomysl, Velesův lid
---
Historické tržiště / Slované.cz
---
Pište mi přes mail: petr(*)slovane.cz // ne SZ !!!
---
Historické tržiště / Slované.cz
---
Pište mi přes mail: petr(*)slovane.cz // ne SZ !!!
-
Pampalíny
- Stálý přispěvatel
- Posts: 1814
- Joined: Thu 01. Jan, 1970 1:00
- Location: svobodné území Beskyd
- Contact:
Dobovost zeleniny na akcích
Protože, jak jsem na Dobývání pochopil, stala se otázka mrkve určitým fenoménem, který zdaleka přerostl mé dřívější drobné připomínky k této problematice. A proto si zde dovoluji napsat tento příspěvek.
Dal jsem si dohromady všechny materiály, které vlastním na otázku mrkve, ale nakonec nejlépe tuto otázku vystihuje tato citace:
Ani mě nemrzí, že oblast biologie není rovnocená (co se přístupu týče) oblasti zbrojí a zbraní. Vadí mi akorát, že důraz na dobovost v této oblasti je v některých případech napadán jako nepatřičný.
Rád bych však za sebe zdůraznil dvě roviny:
- jídlo pro účastníky nemusí být vždy dobové a pokud se vaří pro 150 lidí tak nejsem fanatik abych trval na detailech
- na druhou stranu, pokud by se oranžová mrkev objevila v předváděčce středověké kuchyně, tak to tam už můžou být i brambory a kukuřice.
Mrkev má i tu rovinu, že se dá sehnat její původní žlutá forma. Před lety jsem ji několikrát viděl v obchodech. Ale asi není až tak běžná. Osivo se však dá sehnat poměrně snadno.
------------
Abych to ještě upřesnil: Myslím, že je např. zbytečně kvasit zelí z odrůd s malou hlavou (tedy původních). Ve výsledku je kvašené zelí stejné nebo obdobné. Také okurka salátovka (někde bokem) nakrájená do salátu mě nijak ze židle nezvedá. Akorát ta oranžová mrkev je vždy vidět :c)
Snad se mi to nějak povedlo objasnit co vlastně sleduji svými připomínkami k této problematice.
p.s. A to už pomíjím tvrzení, že se mrkev do polévek dává až v novověku a před tím se z ní dělala jen marmeláda
Dal jsem si dohromady všechny materiály, které vlastním na otázku mrkve, ale nakonec nejlépe tuto otázku vystihuje tato citace:
Z biologického pohledu bych měl celou řadu připomínek k současnému OH vybavení (např. kožešiny nepůvodních druhů zvířat). A je mi jasné, že některé věci prostě nelze dělat na stoprocentně.Oranžová mrkev, tak jak ji známe a používáme dnes, se objevuje teprve koncem 17. století, a to v Holandsku. Intensivní oranžové zbarvení je způsobeno přítomností barviva betakarotenu. Ten se vyskytuje sice i ve žluté a fialové mrkvi, ovšem v menším množství. Postupně však oranžové mrkve vytlačily mrkve jinak zbarvené, které byly postupně odsunuty z jídelníčku lidí jen na krmení pro zvířata. Pozůstatkem dřívější hojnosti žlutých mrkví je v našem sortimentu povolených odrůd, který jinak obsahuje více než stovku odrůd, mrkev Táborská žlutá, u které je uvedeno, že je určena jen pro krmné účely. Z historického pohledu je však pěstování oranžových mrkví vlastně relativně krátké trvá asi tři století, zatímco třeba ony žluté mrkve lidstvo zná po několik tisíciletí.
Ani mě nemrzí, že oblast biologie není rovnocená (co se přístupu týče) oblasti zbrojí a zbraní. Vadí mi akorát, že důraz na dobovost v této oblasti je v některých případech napadán jako nepatřičný.
Rád bych však za sebe zdůraznil dvě roviny:
- jídlo pro účastníky nemusí být vždy dobové a pokud se vaří pro 150 lidí tak nejsem fanatik abych trval na detailech
- na druhou stranu, pokud by se oranžová mrkev objevila v předváděčce středověké kuchyně, tak to tam už můžou být i brambory a kukuřice.
Mrkev má i tu rovinu, že se dá sehnat její původní žlutá forma. Před lety jsem ji několikrát viděl v obchodech. Ale asi není až tak běžná. Osivo se však dá sehnat poměrně snadno.
------------
Abych to ještě upřesnil: Myslím, že je např. zbytečně kvasit zelí z odrůd s malou hlavou (tedy původních). Ve výsledku je kvašené zelí stejné nebo obdobné. Také okurka salátovka (někde bokem) nakrájená do salátu mě nijak ze židle nezvedá. Akorát ta oranžová mrkev je vždy vidět :c)
Snad se mi to nějak povedlo objasnit co vlastně sleduji svými připomínkami k této problematice.
p.s. A to už pomíjím tvrzení, že se mrkev do polévek dává až v novověku a před tím se z ní dělala jen marmeláda
vladyka Křesomysl, Velesův lid
---
Historické tržiště / Slované.cz
---
Pište mi přes mail: petr(*)slovane.cz // ne SZ !!!
---
Historické tržiště / Slované.cz
---
Pište mi přes mail: petr(*)slovane.cz // ne SZ !!!
-
Pampalíny
- Stálý přispěvatel
- Posts: 1814
- Joined: Thu 01. Jan, 1970 1:00
- Location: svobodné území Beskyd
- Contact:
Není, je to asijská rostlina. V našich zemích se pěstuje až od 18. století.
vladyka Křesomysl, Velesův lid
---
Historické tržiště / Slované.cz
---
Pište mi přes mail: petr(*)slovane.cz // ne SZ !!!
---
Historické tržiště / Slované.cz
---
Pište mi přes mail: petr(*)slovane.cz // ne SZ !!!
